|
Prosím vás buďte zhovievaví, bo je to moja prvotina a ešte jedna vec-ospravedlnte pravopisné chyby, poviedka nestihla prejsť korektúrov
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------
Skutočnosť
...Ellis dopadla na zem tmavej miestnosti, s dierou v hrudi veľkou ako päsť. Giorgimu zovrela srdce ľadová ruka. Takto to byť nemalo. všetko bolo zle! V príbehoch, ktoré počúval od potulných bardov ako malý chlapec vždy družina statočných dobrodruhov porazila zloducha a všetci žili šťastne až do smrti. Nikde sa nespomínali mesiace putovania v zime, špine a prachu ciest ktoré sa nikdy nekončia. Piesne sa ani slovom nezmienili o bolesti a strachu ktorý práve Giorgia zrážal na kolená. Obzrel sa okolo seba. Len pár stôp naľavo ležal na zemi polovičný trpaslík Gughlielmo, ktorého pravé rameno ležalo o niečo ďalej od hlavy ako bolo zdravé a diera v bruchu nebola tiež celkom zlúčiteľná s životom. Dostal to hneď ako sme rozrazili ťažké dvere do tejto prekliatej pevnosti, v týchto oblastiach známej ako Drakanská Veža. Giorgia striaslo od hnevu keď o niečo ďalej uvidel to, čo zostalo po Alurenovi, mladíkovi z elfského rodu, ktorého sme našli v tunajšom lese v zlom stave. Nikdy nám nepovedal čo sa mu stalo. Viem len, že trval na poprave temného mága Konstanta obývajúceho túto pevnosť, no a viac sa už asi ani nedozviem, keďže z neho zostala iba kôpka popola. Napäté ticho preťal výkrik. Ellis! Uvedomil som si že nie je mŕtva ale zvíja sa v kŕčoch na zemi. S hrôzou som zistil že jediný kto je ešte pokope som ja, Giorgi. Obyčajný chlapec z rodiny nie moc schopného obchodníka, ktorý o dobrodružstve vedel iba z kníh. Srdce som cítil až v krku a potil som sa. Riskujem ešte jeden pohľad na Ellisinu tvár skrivenú bolesťou a čas sa zastavil. Každá sekunda trvá rok, alebo celé storočia. Nevidím v tom rozdiel. Obraz miestnosti sa mi rozmazal a všetko sčervenalo. Niečo mi kvaplo na topánku a ozval sa zvierací rev. Na chvíľu ma to zmiatlo, no veľmi ma neprekvapilo keď som zistil že ten neľudský rev sa vydral z môjho hrdla a tá kvapka nebola jedna, ale bol to celý potok stekajúci po mojej brade od úst plných bielej peny. Nemám čo stratiť. A keby aj, je my to jedno. Rozbehol som sa takou rýchlosťou, že môj žalúdok trochu zaostal. Je my to jedno.
Celkom ma pobavil zdesený výraz na tvári mága. Zostane mu až do konca života. Všetku silu sústredím do jedného úderu. Napriahnem sa.
Zahrkotali kocky.
Temný mág sa zosunul k zemi, no teraz už o hlavu kratší.
Uf! To bolo tesné!
,,Toto víťazstvo bolo vykúpené krvou veľa statočných bojovníkov. Priatelia, navždy budete žiť v mojich spomienkach.“ Tomáš na mňa pozrel mierne otrávene. ,,Jano, tie kecy si nechaj pre niekoho koho to zaujíma. Ja len nechápem, prečo som nevydržal jedno kúzlo. Šak som nejaký trpaslík.“ ,,Vykašlite sa už nato. Hlavne že sme si dobre zahrali. S tým že z môjho namakaného elfa zostala len kopa smradu nič nenarobím, aj keď ma to štve, je to čisto Andrejova záležitosť. On je tu Pán Hry. Preboha, Jano pozri koľko je hodín. Matka ma zabije, a tento krát zo mňa nezostane ani len tá kopa bordelu“ Maťo narýchlo zbalil svoje veci do vaku a už si obliekal bundu. ,,Pôjdem s vami po Starý Most, teda ak vám to nevadí.“ Ozvala sa Jana, ktorá práve krčila Osobný Denník svojej už zosnulej hrdinky Ellis. ,,Jasné, že nie“ Povedal som s Maťom súčasne. ,,Teda, jasné že s nami môžeš ísť.“ Dodal som narýchlo.
Prechádzka týmto decembrovým večerom by bola o niečo krajšia, keby nebola taká strašná zima. Bol to ten dotieravý druh odpornej zimy, ktorá si s trpezlivosťou dôchodcu nájde škáru aj cez najhrubšie oblečenie a dostane sa až na kožu. Presne som vedel čo teraz bude nasledovať. Jana nikdy neodolala pokušeniu rýpať do Maťa. ,,No čo Maťko, ako sa má Táňa. Ako dlho s ňou už chodíš? Týždeň? To by si už mal začať plánovať svadbu.“ Dobre vedela že to neznáša, preto pridala aj tú svoj anjelsky nevinnú grimasu. ,,Vieš udržať tajomstvo“ obrátil sa na ňu až podozrivo kľudne. Jana prikývla. ,,To je skvelé, pretože aj ja.“ Odpovedal s nadšením v hlase. ,,Paráda“ Povedala, ale skôr sama pre seba. ,,Tak sa majte chalani, stretneme sa na budúci týždeň.“
Obaja sme hľadeli ako zhypnotizovaný, keď sa od nás vzďaľovala. Začalo snežiť. Studené vločky nás prebudili z tranzu. ,,Poďme už“ Upozornil som Maťeja a pridal som do kroku. Asi mi voľačo odpovedal, no to som ho už nevnímal. Ponoril som sa do myšlienok a predstáv o budúcom piatku, dnešku a Jane. Z môjho súkromného sveta ma vytrhol až akýsi krik. Uvedomil som si že sme na pešej zóne a ten krik pochádza od starca v otrhaných šatách stojaceho na krabici od televízora. Okoloidúci ho buď ignorovali, alebo na neho vrhali pohoršené pohľady. Neviem presne čo ma na ňom tak zaujalo, pretože v posledných mesiacoch neboli podobné úkazy raritou, no nemohol som od neho odtrhnúť zrak. Kričal niečo o Bohu, konci sveta, o tom že mu Boh zjavil posledné dni tohto sveta, ktoré majú nadísť o pár týždňov na prelome roku 2015 a 2016. Niekedy mu nebolo rozumieť, keďže bol zjavne opitý a mal problémy so stabilitou. Maťo si ho asi nevšímal, no zato teplá medovina vyplnila jeho svet chladu a zimy dostatočne. Pridal som sa. Vnútro mi naplnil príjemný pocit tepla, no aj tak som nemohol prestať myslieť na toho ukričaného deda. ,,Ako je to vlastne s tým Bohom?“ ,,Čo?!“ ,,Že, ako je to s tým Bohom.“ Zopakoval som svoju otázku. ,,A čo ja viem, ja sa o to nezaujímam.“ ,,Ale veď tvoja rodina je veriaca.“ ,,No vlastne áno, ale ja tomu moc neverím. Do kostola chodím len kvôli rodičom, no a tí to robia kvôli babke. Že si veriaci na papieri ešte neznamená že tomu naozaj veríš. No ale ja už musím ísť domov, maj sa!“ ,,Čau.“ Odpovedal som na jeho pozdrav automaticky, no myšlienky som mal niekde inde. Hm, Boh.
Pre niektorých bradatý starec, pre iných abstraktná všadeprítomná láska, alebo nejaké zviera či rastlina. Pre mnohých len jeden, pre ďalších zas celé spoločenstvo bytostí, no pre niektorých neexistujúci.
Správne sú všetky názory, no zároveň žiaden z nich. Existuje, alebo aj neexistuje, v takej podobe ako ľudia veria, že existuje. Miesto, kde sa nachádza nie je. Nenachádza sa. Je v oblakoch, v podzemí, možno priamo medzi nami. Pozerá sa, pozeral sa, na svoje stvorenia a ich každodenný život. Možno sa nepozerá. Počúva, je hluchý. Zamyslí sa, rozmýšľajú.
–Stvoril som, stvorili sme, tieto bytosti na môj, náš, obraz a potešenie. Pomáhal som, nepomáhali sme. Trestali sme, trestal som. Oni neveria. Prečo neveria. ?.-
Hlas. Nie, myšlienka či pocit. Niekto prosí, modlí sa. Je to naliehavé. Vyhoviem, vyhovieme.
,,Pane pomôž... ...dieťa... ...zomiera... ...prosím... ...prosím... ...DIEŤA... ...PROSÍM...“
-Hm, áno.-
Pocítil, pocítili niečo ako smútok. –Toľko sme sa starali, staral. Neveria. Konajú proti mojim zákonom!-
Hnev? Nie. Únava.
–Musím, musíme to skončiť. Zmeniť. Nie sú hodní. Budú noví. Tí budú lepší. Títo skončia. Mi sme, ja som ich vytvoril. Ja, mi ich aj zničím, zničíme.-
Nové pocity. Vzrušenie. Radosť.
-Pošleme, nepošleme správy. Dám, dáme správu do ich mysle. Najlepšie tým, ktorí ju rozhlásia ostatným. Tým ktorým uveria. Ten starý muž vyzerá vhodne. Starší ľudia sú vážení-
...-Trochu ho to vzalo-...-Majú poslednú šancu uveriť vo mňa, v nás a v moje, naše posolstvo.-
-Inak ich zničím. Zničím? Zničím! ZNIČÍM!-
NÁZOV: Projekt 47-BOH
KÓD: 5698712141989
ZÁZNAM: Reakcia ľudskej mysle na extrémne situácie. Modelová situácia: Absolútna moc.
POZNÁMKY: /T+10 dní/ Subjekt sa stará o svoj výtvor svedomito.
/T+30 dní/ Subjekt trestá výtvor. Prvé známky agresie.
/T+80 dní/ Subjekt má depresie. Zlý psychycký stav.
/T+150 dní/ Známky šialenstva. Subjekt sa rozhodol zničiť svoj výtvor.
-Záznam z T+150 dní: ,, Inak ich zničím. Zničím? Zničím! ZNIČÍM!“
Vypĺňam posledné riadky vo formulári k ďalšiemu v nekonečnej rade pokusov s virituálnou realitou. V odbore ľudskej psychyky pracujem už vyše 50 rokov, no v poslednej dobe sú projekty ako štyridsaťsedmička zriedkavé. A nebola to len otázka financovania ale hlavne Spoločnosti Pre Ochranu Práv Ľudí. Pch, hlupáci. Keď sme pred 230 rokmi dobili ich impérium a spravili si z nich otrokov, nikoho nezaujímali akési ľudské práva. Ľudia ma fascinovali už od detstva. Ich zmýšľanie, reakcie a vôbec všetko, je také rozdielne od bežného Irdíjca. Je zaujímavé, že ich skúmame už toľké roky, a stále nás niečím prekvapia.
Prechádzam po dlhej chodbe míňajúc veľké nádrže, ktoré pripomínali nikde nekončiace zelené stĺporadie. Už len troje dvere ma delia od vonkajšieho sveta. Vyzliekam si ochranný odev, automaticky sa spúšťa dezinfekcia. Jeden nikdy nevie čo by od tých Ľudí mohol dostať.
Na vrátnici zdravým vrátnika Ezdrixa. Fajn chlapík, až na to že tiež prejavuje podľa mňa až nezdravú náklonnosť k Ľuďom. Dnešná šichta bola snáď nekonečná.
,,En taro adun, pán Zizix. Ako sa majú naši ľudkovia?“
,,En elesi Ezdrix. Jeden z nich sa dnes asi zbláznil“ Znela moja stručná odpoveď. Neviem, prečo si všetci myslia, že keď ma zaujíma ľudské myslenie, musím ich mať automaticky rád.
Ďalšia zaujímavosť bola, že aj keď sme duševne rozdielni, fyzicky sme si dosť podobní. Len nechápem ako si Ľudia vystačia iba s jedným protistojným prstom a prečo majú také krátke vlasy. Veď je to nepraktické a ešte aj neestetické. Všimol som si pár ľudských žobrákov prosiacich o jedlo. Jedným z dvojice bol mladý chlapec, asi brat tej druhej, dievčatka s blond vlasmi. On mohol mať 12 a ona asi 8 rokov. Čudoval som sa čo robia tak blízko vstupnej brány do podniku kde pracujem. Aha, Ezdrix im asi dáva niekedy jedlo. To sa na neho podobá. Otočil som sa k môjmu autu, ináč jednému z mála vynálezov ktoré sme prevzali od Ľudí, no zbadal som Ezdrixa ako sedí na vrátnici a hľadí na deti. Zachytil môj pohľad. Všimol som si že je v rozpakoch. Znovu som sa pozrel na tie deti. Počasie nebolo moc pekné a fúkal nepríjemný vietor. No dobre, povedal som si, zalovil som vo vrecku obleku po nejakých drobných. Nahmatal som tri predmety a hodil som ich najväčšej hanbe spoločnosti, detským žobrákom. Vo vzduchu sa zatrblietali tri modré krištáli spojené platinovou retiazkou. Ach nie, náhrdelník pre Felix. Ako sa my dostal do vrecka? Áno, chcel som jej ho dať na dnešnej večeri. To nie, ten náhrdelník má obrovskú hodnotu, ak sa poškodí...
Dievča ho chytilo vo vzduchu obzrelo si ho, natiahlo ku mne ruku.
,,Necháš to!“ Skríkol som, a načiahol som sa po šperku.
Položila my ho do dlane a pozrela my do očí.
Záblesk. Bolesť, strašná bolesť hlavy. Chlad. Obrazce a pocity my defilujú v mysli. Zastavilo sa my srdce. Tma.
Vzduch my vnikal do pľúc, ako by tam nikdy žiaden nebol. Hltal som ho ako utopenec ktorý sa na chvíľu vynorí nad hladinu. Šeď mesta my udrela do očí ako najžiarivejšie farby čo som kedy videl. Dýcham rýchlo a celé telo sa my trasie. Srdce búši ako šialené, akoby chcelo vyskočiť z hrude.
Zrazu som videl všetko inak. Bol to telepatický šok. U mojej rasy nie je telepatia nič zvláštne, no u mňa sa toto nadanie nikdy neprejavilo. Bolo to strašné ale vzrušujúce.
Celý život študujem Ľudí, no nikdy som sa na nich takto nepozeral. Alebo skôr pozeral, ale nevidel. Rozbehané myšlienky sa my usadili v hlave. Prešiel mnou mrazivý závan.
Vtlačil som dievčatku náhrdelník do ruky.
Zizix tu dnes zomrel. Zabilo ho niečo, čomu dovtedy nerozumel. Ale ja žijem.
Pocítil som strašný kŕč.
Pozabíjali sme ich milióny. Vzali im ich domov. Ich vedomosti. Len tak, lebo sa nám to zdalo pre nás výhodné. Skúmali sme ich ako veci. AJ JA! Hlavne ja. Vzali sme im všetko, no nevzali sme im to, čo nemáme sami. Teraz som to pochopil.
Nasadám do auta. Štartujem. Stisol som volant tak silno, až my zapraskali kosti. Šliapol som na plynový pedál celo váhou. Môj Tryskáč to dokáže vytiahnuť z nuly na dvestou za 7 sekúnd. Naplno som to využil.
Náhodný pozorovateľ by si možno všimol auto rysujúce sa oproti krvavému západu slnka tesne na kraji útesu.
Pád bol rýchli a upokojujúci. Vlni prijali túto obeť potichu.
Pocítil som náraz. No nasledoval ho pokoj a
Tma
v miestnosti bola rušená len akýmsi žiariacim predmetom osvetľujúcim Konstantovu tvár. Ticho v hlavnej sále Drakanskej Veže rušilo len pravidelné klopanie mágovho nechtu o operadlo ebenového kresla.
,,Šikovné. Veľmi šikovné. To som od teba nečakal Melor. Zneškodniť my toho Idríjca bolo veľmi predvídavé. A ten spôsob. Ty sa nezaprieš.“ Oznámil konverzačným tónom Konstant.
Slabo modrá, priehľadná postava Melora sa jemne zavlnila.
,,Netvár sa tak prekvapene. Však vieš že v Erlende som bol vždy výborný. Na tejto hre ma vždy fascinovalo práve to kombinovanie, zdanlivo malé udalosti ktoré spustia lavínu, veď ty to určite chápeš.“
Áno, chápal som to. Aj ja som sa vždy voľnom čase oddával tejto pútavej hre. Aj keď som mal plné ruky práce s nejakým miestnym hrdinom, našiel som si čas na partičku Erlendu s iným čarodejníkom. Mohli sme hrať aj bez fyzickej prítomnosti oboch hráčov, pomocou magického spojenia. Práve som sa chystal zasadiť Melorovi zdrvujúci úder z vlastných radov, keď sa dvere vedúce do miestnosti rozleteli na všetky strany.
Prečo práve teraz? A ako sa dostali cez magické zámky? To je teraz jedno. Melorov obraz zmizol. V mysli som si prichystal niekoľko útočných kúziel, i zopár obranných. Človek nikdy nie je dosť opatrný.
Bola to klasická skupina pseudohrdinov. Aha, toho so špicatými ušami poznám. Je to ten chudák čo prežil masaker Kereldoru, malej bezvýznamnej dediny. Dokončím čo som začal.
Toho prvého som odpratal z cesty rýchlo. Akýsi trpaslík. Už sa teším na toho elfa. Ten krpec kričí ako malé decko. Nechám ho umrieť pomaly, nech si to vychutná.
Pre teba, Aluren, tu mám niečo špeciálne. Pár pohybov rúk, magická formula a elf sa premení na kôpku špiny. Krásne vzbĺkol. Som na seba hrdý.
Tá krásavica si myslí že je čarodejníčka. Aké smiešne.
Prúd energie ju hodil o stenu a...
[/i]
_________________
Môj Svet
"Shiny!"
|
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
