Prológ (The way there)
Dňa jedenásteho druhý roku pána dvetisícšesť presne o päť štyridsať päť miestneho Brnenského času som sa prebudil. Nebolo to ako každé ráno, lebo moje rána zvyčajne začínajú o desiatej, nikdy nie skôr. No dnešný deň bola výnimka(extra špeciál). Dnes som mal navštíviť mnoho zaujímavých miest a ľudí. Začal som teda kúpeľňou.
Potom prišla na rad kuchyňa, kde už moja spolubývajúca pripravovala obložené chlebíčky na oslavu svojej päťdesiatky (toto dosť zarazí každého, pod spolubývajúcou si človek asi nepredstaví pani stredného veku, ale je to proste tak a tento príbeh nie je o tom, takže to ďalej nebudem rozoberať (pre bližšie info kontaktujte autora článku - pozn. vydavateľa)) Tak som si teda pripravil desiatu a daroval spolubývajúcej môj darček (šampanské a bonbonieru). Potom som sa bleskurýchle pobalil (mŕtve dieťa, hovoriace ponožky a ...), zatiaľ čo spolubývajúca mi ešte pribaľovala jej skvelé ,,cukroví,, .
Už už som bol na odchode no spolubývajúcej nedalo a s prezieravou otázkou ,, Slivovici nebo meruňku ?,, ma zastavila. Tak teda že za štamprlík na lačno mi nemôže uškodiť. Vysvitlo že štamprlík je vlastne dvojdecový pohár na drinky, čo mi pridalo na nervoch. Slivovica našťastie nebola až taká mocná ako som očakával. A tak po dvoch pohárik (cca 3 deci tvrdého) som sa vybral na svoju cestu tam a zase spátky (vtedy som to však ešte nevedel).
Ten čas čo som stratil degustovaním som dohnal behom s teplým pocitom v bruchu. Šalina(bájne to zviera z rodu električiek) ma dopravila bez problémov a včas na Hlavní nádraží. Tam som si s miernou neohrabanosťou a neistou chôdzou kúpil ešte nejaké pečivo, náhodne vybraté z regálu. O pár minút neskôr som zistil že bolo makové. Vlak dorazil bez meškania a ja dorazený čarovným elixírom som nasadol. Zjedol som makové pečivo a moju provizórnu desiatu. Promile alkoholu kleslo a ja som sa hneď cítil menej ako Slovák. A tak som sa pustil do čítania Války světú od Wellsha.
Cesta ubiehala rýchlo až kým sme nedorazili na to prekliate miesto. Devínska nová ves. A tam sa to stalo. Zdochol nám tátoš. Kým z Bratislavy dorazil náhradný prešla necelá hodina. Ako povedala pani sprievodkyňa ,, Za malú chvíľočku ,, No a potom hop a boli sme na Hlavnej stanici Bratislava.
Časť prvá (Tour de Bratislava)
To už tikala desiata hodina. Vonku bolo nesmierne nepekné počasie. Zamračená sivá obloha, trochu viac snehu ako dažďa v povetrí. A ja som bol z toho všetkého nadšený. Dnes o druhej práve v tomto meste sa mali stretnúť majstri boja, mágie i reči, zvaný i štamgasti z hostinca u Starého elfa.
A tak som hneď spanikáril, že do druhej tzv., osudovej hodiny nestíham nič vybaviť. A predsa. Som sa teda z mojou cestnou taškou(hovoriace ponožky, tváriace sa ako mŕtve dieťa) doteperil do centra. Po chvíľke pátrania a prechádzania som narazil na bankomat. Tak som si z môjho účtu u Československých federatívnych trpaslíkov vytiahol papieriky. I otvoril som prastarú mapu, dva dni dozadu vytlačenú, zorientoval sa podľa hviezd na zamračenej oblohe a vydal sa hľadať Brloh, miesto plné magických zariadení a prastarých príbehov na listinách spísaných. Netrvalo ani pätnásť minút a už som našiel to, čo som hľadal.
Vstúpil som hneď do tajného podzemia Brlohu a narazil som na bytosť z dlhou bradou. Ako vraví jedno známe porekadlo ,,Dlhá brada, dlhý rozum,,. I prešiel som si prstami po briadke. S bytosťou sme rozobrali pár fantasy aj fantastických diel a nakoniec som od nej kúpil tri knihy zvané Čarodej zememorí. A aj na ďalšom fajnovom obchode v budúcnosti sme sa dohodli. Potom moje kroky nasledovali za jedlom. Zvolil som na poslednú chvíľu možnosť Imperialistov, kde prvý krát na stretnutí s mocnými bytosťami magického sveta sme jedli. A tak som aj učinil.
Všetko vybavené teraz už som pripravený na očakávané stretnutie. Kontrola času. Jedenásť hodín. Infarkt sa dostavil. Očakával som že už bude aspoň pol jednej. A teraz tri hodiny v tomto meste za takéhoto počasia. Napokon som vytasil zlodeja duší a išiel fotiť historické pamiatky, zejména sochy. Potom ma to prešlo a uvidel som peknú lampu. Spomenul som si na Galtheu a nedalo mi to neodfotiť. Ďalších pätnásť minút som teda fotil lampy. Potom keď už došiel aj tento materiál som zvažoval či budem fotiť ľudí v rôznych každodenných situáciách, čo som radšej nakoniec zavrhol. A tak som sa o pol dvanástej pomalým krokom vydal smerom k Michalskej bráne. Cestou som navštívil metalshop.
Ešte pred dvanástou som zapadol do podniku Slovenská reštaurácia pri Michalskej bráne, v ktorom rozhodne nemali slovenské ceny. Dal som si teda čaj, drahý ako keby ho varili z mandragory a tri týždne v kuse. Tak som sa teda pustil mierne rozhorčený do ďalšieho čítania Wellshovej Války světú. Pol druhej, šálka prázdna a ja spokojný. Zaplatil som, vyšiel von a zistil, že jedna členka hostinca Morwen zvaná, mi volala na môj telekomunikačný aparát, ktorý bol mimo funkciu lebo v bájnej Slovenskej reštaurácii s antiľudovými cenami nebol ani signál. Ja vedel som, že slečna je pravdepodobne zabraná v debate s veľkým D, a nechcel som vyrušovať, tak som to nechal zatiaľ tak.
Stanul som pri Michalskej bráne a čakal v sychravom počasí predstavujúc si seba samého ako nedobytnú stráž nejakej magickej pevnosti.
Časť druhá (Magic, The Gathering)
I odbili dve hodiny. Nervozita prišla. Dve hodiny jedna minúta, zlý pocit v žalúdku. Dve hodiny tri minúty, bolesti po celom tele. Dve hodiny štyri minúty, kŕče. Dve hodiny päť minút, očakávaný epileptický záchvat sa nedostavil. A tak som pozrel na mobil. Predsa len je ešte 11:55. Zasmial sa a čakal. A teraz už vážne bolo dve päť a nikde nikto. Začínal som byť naozaj nervózny.
Keď tu zrazu spoza mrazu objavil sa Juro. I podali sme si ruky i uvítali sme sa i sme sa čudovali, že tak sami tu sme. Očakával som teda kopec ľudí. No ani sme sa nenazdali a prišla Numen. Spočiatku chaoticky hľadela na všetky strany, no nakoniec ju môj uhrančivý pohľad prilákal.(:p
to Vinco) Potom sme sa kúsok prešli, či náhodou ostatný sa nezišli niekde za rohom. No nie.
Stojíme, debatujeme a pomaly bolo štvrť na tri. A prišiel k nám veľkovážený pán farár_metod. Tak sa pridal k čakateľom a poriadne vystískal Numen za doprovodu vtipných narážok na ,,rodinu,, zejména otca.
- to že si s nim spala ešte nevykrýva ten týždeň čo som s ním bol ja
O ďalších pár chvíľ došla Eskarina, ale aj tak mi niečo nesedelo. Stále je nás nejako málo. Začínal som tušiť, že niekto má niečo za ľúbom. Opätovne som sa mýlil. Zatiaľ sme sa zabávali na Angličanovi čo hľadal na kompase pod michalskou bránou Londýn. A farar_metod riekol: Londýn is not here, but Banská Bystrica yes. A vyzvedal som hneď, čo také v Banskej Bystrici jest. A dozvedal sa, že TAJNÁ ARMY ZÁKLADŇA. Nakoniec Angličan našiel Londýn a chválil sa nám. A farár mu odpovedal. That is Canadian London. A aj keby to bola pravda, Angličanovi to bolo jedno a stále dokola londýnuval a rozčarovával sa nad 1229 kilometrami. Tak sme sa sním rozlúčili a pri tom nás prekvapila nejaká pani v čiernom. Bola to proste Galthea. A nemala kocúra, ani Selara a ani Drydena. A vôbec bolo pol tretej.
Potom sme sa dohadovali že už nemá zmysel čakať a že kam pôjdeme. Zatiaľ sme popri tom obvolávali kolegov a kolegyne. A zistili sme že Zrudi hrá warhammer a že ho mame dôjsť pozrieť, niekde 80 kilometrov od nášho stanovišťa. I zasmiali sme sa a zhodnotili že Zrudi to pohnojil. Gogo s Andelikou oznámili že sú už na ceste, Dryden že dôjde neskôr, Morwen tóže (ale to bolo jasné už aj predtým). Náš temný Selar zas že chudáčik rodičov nevidel už niekoľko týždňov, tak ostal doma a čakal na nich. Ďalší boli zatiaľ klasifikovaný ako nezvestný. Nakoniec sme sa zhodli na Slovak pube a vybrali sa svorne za rozhovoru tam. I nesmiem zabudnúť spomenúť, že som sa skoro Galtheinim bratom stal, ale nakoniec sme sa zhodli, že to ani v tomto magickom svete nie je možné.
Časť tretia (Hell)
Utáborili sme sa v Slovak pube. Galthea si dala malé pivo a čašníčka od nej chcela občiansky. Tichý smiech. I farár si dal malé pivo a čašníčka že občiansky. A Finrod zase tichý smiech. Tak si teda aj Finrod dal, ta ale veľké pivo, a čašníčka že občiansky. No ale Finrod sa nahneval, že odkedy ho ma druhýkrát ho zatiaľ použiť musel na takéto účely. I teta čašníčka praví, veď vy osemnásť nemáte. Finrod skoro namieste odpadol a brada mu ošedivela. A chcel povedať: Ty krava tupá keď nevidíš, že som chlap, tak sa aspoň nauč počítať. Ale povedal milým prekvapeným hlasom: Heh, mne už slečna tiahne na dvadsať. Tak teda vrchná démonka zrátala, asi po jednom mesiaci rátala, tak jej to trvalo a usúdila, že nám trom to pivo teda donesie. Ostatným kofolu.
Po chvíli sa vrátila a doniesla to čo sme si objednali . Finrod žmurkol na pivo a riekol múdrosť. To iba traja chlapi tu sú? A jedna z toho je ešte aj žena. Potom došla Gogo a Andelika. A o chvíľu neskôr Dryden, ktorý nemal doklady, teda nedostal pivo. A ta čašníčka z temných pekiel ešte drzo prišla a capla nám na stôl rezervačku na pol siedmu. Finroda začala tlačiť na chrbte čepeľ. Ale aspoň sranda bola.
Galthea si ešte objednala nejaké štipľavé sójové lečo s hranolkami, a farár z nich pokradol, čo sa dalo. Finrod sa čestne priznáva tiež, ku krádeži dvoch Hranolokov z čeľade zemiakovitých. A taktiež chcel ukradnúť pochodeň na Larp. Bavili sme sa a popíjali studené nápoje. Prišla reč aj na rodinu, úchylky niektorých členov hostinca, o temnote niektorých členoch hostinca aj o larpoch a počítačoch sa prehodilo par slov. Prišla reč i na Annuna.
-to je aká anorexia
-annunrexia
-potom ale načo tá "-rexia"...
A aj Morwen zavolala, že za dvadsať minúť príde a že kde sme. No a tak sme pomaly dopili a opustili podnik s čašníčkou, samým peklom zrodenou a vybrali sa preč, že do bájnej stoky (kde Finrod vždy chcel ísť a kde nikdy nebol. Ale on už vedel že zakliaty je a že aj dnes sa tam nedostane. Ale tentokrát mal aj pravdu)
Tak sme teda odišli von a nakoniec sme sa dohodli, že pôjdeme teda do ÚĽUVu. Som sa najprv čudoval prečo práve tam. Hneď ako sme vyšli von sa k nám s úsmevom na tvári pripojil Alef. Teda pardon Morwen. Na oplátku sa zas rozlúčila Numen, musela ísť nejakého Taliana v ružovom tričku čo počúva Systém of a Down na diskotéku vyvenčiť. A tak sme sa teda už definitívne do ÚĽUVu pobrali. I Finrod rázne vykročil ale hneď aj zastavil. Všetci totiž zahli po piatich metroch doprava. Vtedy Finrod pochopil, prečo práve ÚĽUV. Takto sa tam teda putovalo.
Časť štvrtá (Once upon a time in the west)
A tak pri schádzaní schodmi dole do onej legendárnej krčmy som zavzlykal a spomenul si na moje prvé stretko. Všetko sa tu odvtedy však zmenilo. Na záchod si bolo treba vypýtať pri bare kľúčik, nebol tu samorast, ktorý sa na Hostinského ponášal, a vôbec všetko tu bolo nové a akési viac nóbl ako predtým. Po našom prvom neúspechu s diablovým personálom sme teraz narazili na pravý opak. Teta čašníčka nám stoly spojila a v podstate rýchlo nás obsluhovala, ba dokonca milá bola. Tak sme sa teda usadili, Morwen dostala odo mňa a od Gogo otaku darčeky a zas sme spočinuli v pití, jedení a diskusii. Trochu som sa nedorozumel s Galtheou a márne čakal na zmrzlinový pohár, ktorý nikto neobjednal. Ale aj tak som si ho nakoniec dal a cele som to zapil pivom. Mňamky.
Morwen s Jurkom rozoberali čo sa školy tyká asi všetko. Moje elfské uši ale cez túto zvukovú clonu nezachytávali kompletne debatovanie ostatných. Ešte že po každej hromadnej explózii smiechu sa ku mne Galthea otočila a osvetľovala mi vždy situáciu. Tak sme sa zabávali, aj na úkor druhých. Hlavne že bolo veselo. Potom ako sa napapali a popili opustili naše rady Galthea a Dryden. Už neviem čo mali v plané presne, ale viem že Galthea celý čas každého nahovárala na Gothic show v Subclube. Potom som sa chvíľu bavil s Morwen o všeličom, a hneď sme boli označovaní pokrikovaním otaku. Ďalej sme sa veselo bavili, až kým neprišiel koniec. Už som myslel že to takto všetko skončí, no zas som sa po neviem koľký krát mýlil.
Časť piata (Saturday night fever)
Opustili sme ÚĽUV a opäť strnuli v magickom kruhu a rozhodovali sa čo ďalej. Ako som už písal očakával som šťastný koniec, a nemal som tušenia, že najväčšia sranda len začne. V tomto momente sa Gogo stala nemenovaným vodcom skupiny fantastov. A tak sme šli v jej šľapajach do Tesca. Pred Tescom sme ostali zas stáť v magickom kruhu vonku, zatiaľ čo Andelika a Gogo išli na nákup. Andelika bola hneď naspäť aj s keksami Bebe a tak sme teda čakali na Gogo a rozmýšľali, prečo jej to tak trvá. Po siahodlhých úvahách sme vydedukovali že ju asi SBSkari tlčú v kabínke. Ďalej sme sa dozvedeli že farar ma v taške nejaké nekalé veci, lebo mi tašku podal, keď išiel okolo pán s SBS. Mne to bolo jedno jedno, kilo naviac mi nemôže uškodiť. Nakoniec ma ostatní odhalili a zistili že v mojej cestovnej taške prevážam dieťa, z ktorého sa vykľuli hovoriace ponožky. Stále si však nie sme istý, či to dieťa zjedlo tie ponožky, alebo tie ponožky to dieťa. Nakoniec sme zistili že to sú hovoriace ponožky tváriace sa ako mŕtve dieťa. Nechceli sme už len tak nečinne stáť a vydali sme sa radšej Gogo naproti. Teda skorej sme chceli navštíviť hračkárstvo.
Hneď ako sme vošli dnu Gogo sa už rútila aj s jej novou TV anténou. Tak sme sa všetci svorne vydali smerom do hračkárstva. Otestovali sme svetelne a pípajúce mece, skoro sme Zrudimu kúpili sadu vojačikov na nekalé účely, potom sa rozčarovávali nad sadou kvalitnej elektroniky pre najmenších za 99 korún. . Ďalej sme sa s Jurom a farárom zastavili pri Tesco počítačoch a rozoberali rôzne záležitosti technického rázu, zatiaľ čo dievčaťa nevedno čo obzerali. V rozhlase sa ozval hlas, že máme urýchlené vypadnúť, lebo Tesco zatvárajú za pár minút. Tak sme pomalým krokom aj vypadli. Vonku nás ešte poobťažoval jeden pán, o ktorom sme si myslel že je Maďar no pravda bola celkom iná. Ale na to som prišiel až na druhy deň ráno. Keď nám teda Tesco zavreli, vybrali sme sa do Auparku. Cestou sme narazili na stánok, kde sme si pred rokom kupovali Richmana a teraz sme tam skoro darovali semienka na skvostnú omáčku. Potom sme čakali na dostavník s kódovým označením 50. Gogo a Eska mi dali za plne hrste minci nech si ideme kúpiť s farárom lístky. Pred automatom sme rozmýšľali či radšej neskočíme do najbližšej večierky na lacné a kvalitné vínko, ale zdravý rozum zvíťazil a s kúpenými lístkami sme sa vrátili za dievčatami. Dostavník hneď dofrčal a my traja pani ako praví gentlemani sme nechali dievčatá sadnúť, zatiaľ čo my sme stali.
Dostavník zastavil pred Auparkom. Vystúpili sme a vybrali sme sa ako inak dnu. Farár, ja a Morwen sme sa pochválili svojimi odznačikmi(Ja – punks, Farár – Socialistické, Morwen – Sestra červeného kríža). Tu sa s nami rozlúčil farár so slovami ,, Postarajte sa mi o Esku ,, A tak sme i učinili, lebo každý z nás chcel dostať na icq farárov link na lemmon party a vtipného gotika. Vybehli sme na druhé poschodie a dali si jedno koliečko okolo celého Auparku. Cestou sme sa pristavovali všelikde. Dokonca sme sa boli pozrieť aj na Otakov a vyzeralo to ako keby sme boli v Zoo. Gogo hádzala očami blesky a cítil som že by im najradšej dala lekciu japončiny a úplné ich tak ponížila. Morwen sa pozdravila so známymi a potom mi vymenovala otakov čo tam boli. Par som ich poznal z netu. Ďalej sme sa pristavili pri obchode s mečmi, čepeľami a nožmi a ja som si skontroloval jazvu na prste. Našli sme ružové a zelene Číny. Nakoniec po mnohých butikoch atd. sme sa zastavili pred Kinom a rozmýšľali či nepôjdeme na premietanie. Viac ako polovica súhlasila, ale doteraz neviem prečo sme tak nakoniec neučinili. Potom sme to definitívne zabalili a išli von. Tu sa Morwen rozbehla k dostavníku s číslom 50 a my sme len skonštatovali ,,Nespadni,,. Poniektorí to potom zopakovali v trochu drsnejšom slangu. Gogo unavená a zničená zavolala taxík. Ten došiel pomerne rýchlo a tak sme sa dnu nasúkali Ja, Andelika, Eska a samozrejme Gogo. Rozlúčili sme sa Jurom a vyštartovali. V taxíku sme ešte debatovali o rôznych veciach, po ktorých by som ja ako šofér taxíku asi na najbližšej zákrute nabúral. O Esku sme sa postarali a vyložili ju tam kde chcela. Neďaleko kostola v modernom slohu, ktorí Gogo nazvala plechovka, a my sme nemali potuchy o čom točí. Súhlasil som s Andelikou že to skôr vyzeralo na modernu atómovú elektráreň. Ešte chvíľu sme sa viezli až sme dorazili na miesto, ktoré mi bolo zas už trochu známe.
Časť šiesta (Shadow of the past)
Po tom ako sme vystúpili, dievčaťa profesionálne zhodnotili taxikára. Ešte povedali že vyvenčia Zeusa (Dalmatínec). Tak sme došli k dievčatám do chajdy, zlozili si veci zobrali vcelku milého psíka (o ktorom som sa dopočul ešte v Slovak pube strašné úchylnosti a zverstvá) a vyšli von.
Všetci sme si svorne zapálili cigaretu, rozprávali sa o živote a pozerali ako si Zeus značí svoje teritórium. Zbadal som geniálnu lampu ktorá vrhala ešte lepší kruh svetla. Nemohol som si to neodfotiť. Vlastne cele venčenie spočívalo v obídení nejakej budovy pomalým krokom. Pri klasickej chôdzi by mi to trvalo ani nie dve minúty. Tak sme dofajčili, Gogo zvolala Zeusa a išli sme dnu.
Hneď potom mi Gogo ukázala darček od Vinca a rozprávali sme sa o všeličom. Dievčatá si spravili grep s cukrom a ja som si dal koláče od spolubývajúcej. S Andelikou sme pokecali o mojich spolužiakoch z Trenčína, ktorých pozná zo strednej školy. Chvíľu som čítal ešte Válku Světú a Andelika niečo od Zelazneho. Popri tom nám v telke bežali Nebezpečné známosti a na môj notebook som si kopíroval filmy. Nakoniec sme zhasli a dopozerali Nebezpečné známosti. Spal som na tvrdej zemi s prikrývkou od Dellu a bol som rád, že nemusím spať na tej ich tvrdej posteli.
Epilóg (And back again)
Ráno som sa prebudil o piatej. Zbalil sa rozlúčil s polo prebudenými a polo spiacimi kráskami, poďakoval a vydal sa na ranne cestovanie. Nasledoval som harmonogram spojov, ktorý mi zostavila Gogo. Bohužiaľ zviera z rodu električiek s kódovým číslom 4 sa za celu hodinu neobjavilo. A tak som už vedel že domov sa dnes nedostanem.
Nakoniec som sa dopravil jednotkou na hlavnú stanicu, kde som dve hodiny čakal na vlak s Brna. Zatiaľ som dočítal Válku světú, zjedol cukroví od spolubývajúcej a zaspomínal na včerajšok. Tešil som sa ako vo vlaku začnem čítať novokúpeného Čarodeja zememorí. No nestalo sa tak a nakoniec som vo vlaku začal písať tento report. Na stanici som ešte stretol tetu Krónerovú, ktorá tiež cestovala do Brna a starého pána zo včera spred Tesca. Zistil som že nie je Maďar, ale ma nejakú poruchu a strašne rýchlo a stále rozprava. Priblížil sa ku mne a bľabotal a bľabotal. Radšej som ho opustil a na rozlúčku som mu podal nedofajčenú cigaretu.
Keď som nastupoval do vlaku ešte som si spomenul ako dnes ráno pred kanceláriami prezidenta zakričal jeden týpek v obleku: ,, Juro, ešte meter môžeš. ,, A tak som sa chtiac či nechtiac vybral opäť do Brna, plný dojmov a nádherných pocitov.
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
:mojmoj:
